Krehkosť a Mestská štvrť – dve fotovýstavy v galérii Mini Art

Krehkosť a Mestská štvrť
Krehkosť a Mestská štvrť

Pozývame vás na dve výstavy v našej galérii, ktoré budú súbežne prebiehať tento víkend v rámci medzinárodného festivalu Nomadic Arts Festival ’16.

Mladá talentovaná fotografka Andrea Boldišová prinesie fotoprojekciu s názvom Krehkosť a taliansky architekt a fotograf Alberto Gramegna ukáže svoj unikátny pohľad na jednu bratislavskú Mestskú štvrť.

Otvárame tento piatok (23. septembra) o 17:00.

Nájdete nás na adrese Karpatská 2 (Bratislava) na 1. poschodí budovy YMCA.

Andrea Boldišová – Krehkosť / Frailness
Andrea Boldišová sa v rámci festivalu „Nomadic Arts Festival“ prezentuje sériou fotografií s názvom Krehkosť, ktorý koncepčne zostavila a fotografovala v Salzburgu, počas jej doktorandského výskumu a študijného pobytu na vysokej škole.

Autorka nám vo svojich záberoch rozpráva tri príbehy o identite mladých ľudí. Konkrétne o živote chlapca z Bangladéža, mladej Indke a rakúskom chlapcovi. Na dvoch projektoroch a na dvoch stenách máme možnosť v obrazovej slučke nahliadnuť do intímneho prežívania zobrazených, ktoré je poznamenané vzdialením sa od domova. Príbehy týchto troch mladých ľudí analyzujú ich konkrétnu životnú etapu, v ktorej sa vtedy nachádzali, hľadanie vlastnej životnej cesty ako aj pocity výsostne existenciálne. Humanizujúce témy, ako aj témy zaoberajúce sa otázkami bytia, sú kľúčové v celej autorkinej tvorbe.

Keďže bytie samé o sebe je to, čo sa nám odhaľuje v našom vlastnom bytí a to ako niečo transcendentné, my sami ho prežívame ako tajomstvo. Søren Kierkegaard definuje človeka a jeho schopnosť rozhodovať sa takto: „To, čo predchádza okamihu rozhodnutia, sa stáva minulosťou, to, čo po rozhodnutí nasleduje, sa stáva budúcnosťou vyplnenou možnosťami. Človek žije v časovosti, pokiaľ sa ako jednota minulosti, okamihu a budúcnosti vzťahuje k existencii v čase ako jednote možnosti a nevyhnutnosti. Na druhej strane oproti Bohu je človek bytosť konečná, jeho sloboda je vždy obmedzená, pretože človek je vo svojej existencii vždy závislý od okolností, od toho, čo je nevyhnutné. Ale tým, že človek má slobodný vzťah k možnostiam svojej situácie, prekračuje hranice konečnosti a nevyhnutnosti a žije tak, ako keby bol okamih večnosťou. Samu slobodu si človek nemôže zvoliť, je slobodný nezávisle od svojej vôle. Na druhej strane má voľnosť v tom smere, ako bude so svojou slobodou nakladať. A práve v tom spočíva vlastná existenciálna otázka, a síce čo si počať so svojim životom, so svojou existenciou.“ A práve možnosť voľby je kľúčovou vo fotografiách zobrazujúcich mladých ľudí Anu z Indie, Moina z Bangladéža a Alexa z Rakúska (s macedónskymi koreňmi), ktorí dobrovoľne opustili svoje domáce prostredie, aby prekročili hranicu akejsi bezstarostnej zóny, zónu mladosti. Zrazu sa ocitajú v cudzom prostredí, kde prekračujú hranice, a to nielen svojej rodnej krajiny, ale aj hranice seba samých prostredníctvom nových pracovných a životných skúseností, ktoré nie sú vždy ideálne. Vizuálne spracovanie fotografií je v podaní Andrei Boldišovej prchavými dotykmi s realitou, ktorá obklopuje zobrazovaných, ako aj túžbou po naplnení ich očakávaní. Cez krehké pohľady na detaily tvoriace ich svet, môžeme zároveň potichu započuť akýsi vnútorný monológ. Monológ o hľadaní svojho miesta vo svete, v spoločnosti, v sebe samom…

Petra Cepková

Alberto Gramegna: A City Neighborhood
Nespočetné množstvo ľudí, domov, okien, stromov, chodníkov, ciest, áut a najmä situácií… proste každodenný život. Takto v hrubom vidím Bratislavu. Už sa nezmýšľam nad samotnou cestou, ktorá predstavuje veľké množstvo výziev, kým sa človek dostane k cieľu. Nemyslím tým žiadnu metaforu, skôr konkrétne potkýnanie sa o zdurený chodník, voľbu suchšej topánky pri prekonávaní nadrozmerných kaluží, keď nezáleží či sa do topánky dostane voda, ale skôr koľko sa jej tam dostane. Vymýšľanie špeciálnych trás a obchádzok, keď sa potrebujem niekam dopraviť s kočíkom, rátanie žuvačiek na chodníku pri čakaní na spoj, či rozčarovanie zo všadeprítomných billboardov, ktoré zakrývajú výhľad na čokoľvek. Tipovanie, kde sa ešte vynorí super/hyper/mega/turbomarket z ničoho, či kde je naplánovaný najnovší veľkolepý projekt vnímavo vsadený do prostredia zohľadňujúc pritom kapacity infraštruktúry a potreby obyvateľstva….
Presne toto si však všíma „optikou nespokojného oka“ architekt Alberto Gramegna. Vo svojich fotografiách sa zameriava práve na sociálnu zodpovednosť mesta k svojim obyvateľom. Vnímavo poukazuje na nedostatky a dehonestovaný verejný priestor, v ktorom sa každodenne pohybujeme, a ktorý sme sa naučili tolerovať. Táto tichá akceptácia nás obyvateľov mesta je pre rodeného Taliana neodolateľnou inšpiráciou a zdrojom námetov, v ktorých sa pokúša nájsť určitú estetiku, a zároveň zachytiť súčasný stav minulej aj súčasnej architektúry Bratislavy. Akoby si nemohol pomôcť – jeho architektonické Ja sa nevie preniesť cez ignoráciu, ktorá je páchaná na fasádach mesta. Vychádzajúc z myšlienok Johna Ruskina sa stotožňuje s nutnosťou architektonickej zodpovednosti pri výstavbe, zohľadňovaní verejných potrieb, ktoré majú za úlohu zvyšovať kvalitu života obyvateľstva. Vo svojich snímkach sa nám snaží ukázať, že hoci doba socializmu sa nás môže hlboko dotýkať ako obdobie útlaku či neslobody, v architektúre napriek tomu kládla dôraz na život a potreby ľudí. Rozmer kvality architektúry z minulých období dáva zároveň do kontrastu s necitlivými zásahmi súčasných projektov, ktoré sa podriaďujú výlučne ekonomickým princípom investora. Sú to projekty, pri ktorých by sa mohlo zdať, že vznikli na opustenom ostrove, kde nie je potreba zohľadnenia okolia, zohľadnenia názoru, morálky či zodpovednosti za vzniknutý objekt. Vzniká tak estetika schátraných fasád, bielych pruhov na cestách vedúcich nás priamo do našich obydlí, asfaltových parkovísk, ktoré predstavujú nové priestory verejného života.

Lucia Kužmová